Aj keď už máme dni začiatku meteorologickej, ale aj astronomickej jesene za sebou, staroturianskych cykloturistov jazdiacich v zeleno-bielych farbách Trenčianskeho samosprávneho kraja to neodradilo. Skôr by sa dalo povedať, že naštartovalo. S letom, v ktorom obdivovali najmä krásy podjavorinských a podbradlianskych kopaníc, sa už viac-menej rozlúčili. Samozrejme nie na trvalo, iba s malou prestávkou.
Za zážitkami k Baťovmu kanálu
Tentoraz využili nádhernú poslednú septembrovú nedeľu roku 2021 a zamierili si to pre spestrenie svojich zážitkov, ako inak, k svojim susedom, priateľom a bratom na druhej strane Bielych Karpát, na Moravu. Aby sme boli konkrétnejší, tak do vinárskej oblasti v okolí Baťovho kanálu. Dnes sa tomu hovorí, že v rámci cezhraničnej spolupráce. Bohužiaľ, ale aj chvalabohu, že sa to deje bez prekážok a veríme, že aj s úprimným zaujatím na obidvoch stranách.
Našu túru sme začali pomocou nášho obľúbeného kamaráta – motorového vláčiku do Vrboviec, poslednej slovenskej stanice na tejto trati. Do vlaku sme sa ledva dostali, lebo bol už plný cykloturistov s podobnými úmyslami aj so svojimi „tátošmi“. Medzi nimi boli aj dve šarmantné dámy, čachtické panie Alena a Eva, s ktorými sa náš vedúci Marcel dohodol na uskutočnení spoločného podujatia. Boli vybavené modernými elektrobicyklami. Ako sa neskôr ukázalo, boli milým ozvláštnením našej expedície. Dámy aj bicykle. S použitím batérií, aj bez nich, so skvelou výkonnosťou cyklistiek.
Baťov kanál je lákadlom pre cykloturistov
Baťov kanál, o ktorom po pravidelných, takmer každoročných návštevách už vieme svoje, nás napriek tomu láka i naďalej. Bol vybudovaný na sklonku Prvej republiky v rokoch 1934-38 na základe iniciatívy a financií geniálnych podnikateľov Tomáša a Jana Antonína Baťovcov.
Baťov kanál alebo Prieplav Otrokovice-Rohatec je vnútrozemská vodná cesta na území Česka, čiastočne aj Slovenska. Vedie z Otrokovíc do Skalice, nadväzuje však aj na splavné úseky rieky Moravy od mesta Kroměříž po mesto Otrokovice a od Skalice po Rohatec a Hodonín, na ktoré je plánované jeho napojenie.
Kanál bol spočiatku určený na dopravu hnedého uhlia z Ratiškovíc do Otrokovíc. Dnes je to vynikajúca technická pamiatka a najmä atraktívne miesto milovníkov turistiky, cyklistiky a rekreačnej osobnej dopravy. Túto atrakciu sme chceli využiť aj my. Ku kanálu sme sa dostali cez malebné dedinky Horňácka a Slovácka, v ktorých sme mohli obdivovať zvyšky ľudovej architektúry, až do obce Sudoměřice, nachádzajúcej sa len zopár kilometrov od našej Skalice. Potom sme už pokračovali cyklochodníkom popri vodnej ceste.
Napriek tomu, že sme mali naponáhlo, neodolali sme zastávke v Petrove, v ktorom je jeden z prístavov spomenutej cesty. Len kúsok od obce je najčastejšie fotografovaný a navštevovaný areál vinných pivníc, známy ako Plže, pripomínajúci obydlia Hobitov (hobitie domy s klenutými prednými časťami a zasadenými do kopcovitého terénu). Pochádzajú vraj zo 16. storočia. Zachutil nám tam aj čerstvý burčiak, samozrejme, v rozumnej miere. Dojem kazili iba umelohmotné poháriky. Čo už. Pandémia ešte neodišla.
Pri tom sme si spomenuli na dávny vtip, v ktorom starý vinár na smrteľnej posteli odovzdáva synovi veľké tajomstvo slovami: „Pamatuj synku, že víno se dá udělat aj z hroznů.“
Neskôr sme si príjemne posedeli aj v prístave Petrov. Bola to pohoda, pekné počasie, slniečko, teplo, množstvo ľudí, najmä cyklistov tak, ako na celej trati pozdĺž kanálu. Dosiaľ sme ich toľko nevideli. Cyklistika sa vzmáha. Vyfotili sme sa aj s našou dobrou známou, pani Ivou, „našou“ šenkárkou z Velkej nad Veličkou, z Hostinca u Kotásků, tentoraz oblečená v elegantnom námorníckom outfite. Bolo to náhodné milé stretnutie.
Na spiatočnej ceste sme sa na želanie nášho vedúceho zastavili v Lúke, v reštaurácii Čechův dvůr, kde sa čapuje okrem iných aj pivo z miestneho pivovaru Louka. Chlapi (okrem najstaršieho) si dali po veľkom pive „Hudec“, ostatní malé. Padlo nám dobre.
Vo Velkej nad Veličkou sme sa rozdelili. Dámy sa vybrali do Vrboviec na spiatočné vlakové spojenie a mužská časť obvyklou trasou cez Javorník, Vápenky, Novú Lhotu na najvyšší vrchol nášho výletu – Kubíkův vrch 680 m n.m. Batéria na e-biku najstaršieho účastníka sa dostala na 9 %. Teda vydržala len-len. Zjazd cez Hlavinu, Nárcie a Topoleckú bol už malinou na torte. Rýchlo prichádzajúce šero nás donútilo zapnúť predné a zadné blikačky, ktoré romanticky osvetlili návrat do našich domovov. Bolo okolo pol ôsmej.
Keď sme sa rozchádzali v Starej Turej, Marcelov tachometer ukazoval, že muži prešli na bicykloch rovných 100 kilometrov. Teda povestnú „stovečku“. Bol to dobrý výlet. Najstarší účastník, autor týchto riadkov, toho mal akurát dosť.
- Text: Dušan Hrnčiřík
